Keď trpezlivosť ruže prináša a slzy stekajú dojatím

V živote sa stretávame a tvoríme partnerstvá s rôznymi ľudmi. A ako hovorím, všetky partnerstvá, či už sú to osudové, karmické, spriaznené, dvojplamenné, či priateľské, …sú dôležité a žiaden z nich nie je vzájomne podružný druhému. Všetky nás poučia a obdaria potrebnou dávkou skúsenosti. Všetky sú “dohodnuté predom obomi zúčastnenými “ ( pred vtelením) a niektoré nám prinesú nový život a umožnia príchod dieťaťa na túto Zem.

Tiež je niekedy nevyhnutnou cestou partnerstva, keď nadíde chvíľa odovzdania si všetkého potrebného a prichádza čas rozdelenia ciest ich životov, keď nadíde jeho koniec. To už tak v živote chodí, aby mohla, do našich životov, vstúpiť nová skúsenosť, nový vzťah, poznanie nové a opäť potrebné. Ale, obvykle už nevstupujeme do nového partnerstva sami, niekedy už je našou súčasťou naše dieťa, deti.

Mnohokrát trváme na nezmyselných podmienkach vzťahu, bez tolerancie a trpezlivosti a opúšťame druhého partnera, lebo netoleruje našich potomkov. Alebo naopak, dieťa netoleruje nového partnera. Tak často som to už počula “ Museli sme sa rozísť, lebo nemal rád moje deti” , “ Do vzťahu som nešla, lebo moje dieťa mi vzťah nedovolilo”.

A čo keby to všetko prebiehalo inak? Prečo našou podmienkou, vytvorenou z nereálneho idealizmu, zničíme niečo tak vzácne ? Čo keby sme skúsili byť chápajúcim obe strany, ale zároveň ctili lásku? vážili si vlastný cit? Veď láska medzi dvomi ľudmi je zázrak ! Nestane sa náhodou, je to vzácny okamih v našich životoch. Láska k nám neprichádza každý rok, ani ob-dva roky, netýka sa jej žiadny matematický vzorec, je unikátna. Niekto ju stretne raz za život, dva krát, niekto nikdy.

———————

Prečo vám to tu vlastne píšem ? Pretože jedného dňa, pred 13 rokmi, som takej láske dala šancu. Pretože som vtedy pred 13 rokmi pochopila, že láska je nadovšetko a skutočne hory prenáša.

Moje vtedy 12r. dievčatko zrazu spoznalo iného pána, než bol jej otecko. Moj nový partner, tiež vstúpil do vzťahu so ženou, ktorá sama nebola, jej súčasťou bolo dieťa. Nie malé nemluvňa, ale dospievajúca dcéra. Musím spätne povedať, že k ich prvým vážnym rozporom došlo hneď po mesiaci a tieto sa rokmi striedavo stupňovali. Obaja mali voči sebe výhrady a obaja vždy logické odôvodnenia, prečo by jeden, alebo druhý, nemal byť súčasťou našej spoločnej domácnosti. Ich vzájomné spory došli až do štádia, kedy už vtedy dospelá dcéra, podala trestné oznámenie na môjho partnera. Ale ako šli postupne roky a vzájomne obaja milovali mňa, a ja nesmierne ich, všetky ostré hrany sa postupom času obrusovali.

Láska oboch voči mne, ich nútila k otvoreniu a poznaniu sa vzájomne. Postupne si na sebe začali všímať detaily osobností, ktoré v predošlom odpore nedokázali vidieť. Postupne sa začali vzájomne vážiť a ctiť. Rok za rokom si obaja uvedomovali drobnosti, zapadajúce do veľkých celkov, ktorými sa obdarovávali. Postupne si ona uvedomovala, ako ju vychováva a on zas, ako ho ona ctí a uznáva jeho názory.

A potom prišla tá chvíľa, pomaly, bez zbytočných upozornení, sama a zľahka. Zrazu si obaja začali všímať niečoho nového, on cítil cit otca a ona cit jeho dcéry.

Zrazu prišiel čas, kedy to obaja vyslovili nahlas a on povedal jej :“ Si moja dcéra “ a ona mu to opätovala: “Si môj otec”.

Nie, nebolo to za dva roky, ani za rokov päť. Prišlo to neskôr, ale o to pravdivejšie to bolo. Úprimné a bez príkras.

Včera sme mali slávnostný deň, naša “spoločná” dcéra promovala a ja som zažila ďalšie dojatie, lebo ako v nadpise píšem - trpezlivosť ruže prináša.. vlastne.. Môj milovaný muž kráčal k mojej milovanej dcére, zalykal sa slzami, keď sa pomedzi nádychy a slzy, snažil vysloviť : “ Som na teba pyšný !” a ona jemu v objatí pošepkala : “ Si môj najlepší otec! “

Dať priestor LÁSKE má a bude mať vždy zmysel.

​